V roku 2005 z Múzea Jana Hálu vo Važci niekto ukradol temer 50 jeho významných diel, ktoré sa do dnešného dňa nenašli, ani neboli predmetom aukčného či iného obchodu. Slovenská kultúrna verejnosť – a špecificky práve obyvatelia podtatranských obcí – tak na dlhé roky stratila možnosť spoznávať umeleckú podobu Vysokých Tatier a pôvodný život tamojšieho ľudu z pohľadu výnimočnej osobnosti, ktorá sa do tohto kraja zamilovala. Taký bol český rodák Jan Hála, ktorého síce ľudáci po roku 1939 vyhnali zo Slovenska s manželkou a deťmi, no práve jeho milovaní Važťania si ho po roku opäť vyžiadali ako svojho jedinečného portrétistu, dokumentaristu a obrazového estéta života vo Važci. 

Úlohy zaplniť túto kultúrnu medzeru sa už pred tromi rokmi so zdarom chopila Galéria Lomnica sídliaca v rovnomennom hoteli v Tatranskej Lomnici. V jej zberateľskom portfóliu sa nachádza okrem mnohých iných diel a osobností (Medňanský, Skutecký, Benka, Alexy, Mallý, Bazovský, Mousson, Weiner-Kráľ, Majerník, Jasusch, Križan, Medvecká, Hložník, Laluha, Kompánek) aj vynikajúca kolekcia najmä olejomalieb a ilustrácií Jana Hálu, ktorá ráta viac ako 50 výnimočných akvizícií zo všetkých období jeho umeleckej genézy. Nechýbajú tu ani kľúčové a prelomové diela – Priadky vo Važci, Družba, Deti, Kolíska, Na priadky – ani početné ženské portréty pri práci na poliach, pri bielení bielizne alebo pri kolovrátkoch či na tatranských salašoch (mnohé z týchto diel boli ocenené aj v širšom medzinárodnom kontexte). Ide o najväčšiu súkromnú zbierku obrazov Jana Hálu na Slovensku, ktorej časť mohli už pred tromi rokmi vzhliadnuť prví nadšení návštevníci galérie a hotela Lomnica. Pri príležitosti tejto expozície galéria Lomnica vydala aj obsiahlu monografiu, ktorá slovom, obrazom i dobovými archiváliami mapuje mimoriadne sústredenú a životne náročnú cestu významného predstaviteľa modernistického vidieckeho žánru na Slovensku (vrátane tragickej epizódy zničenia starého dreveného Važca veľkým požiarom). 

Na žiadosť kultúrnej verejnosti a po umení dychtivých návštevníkov hotela Lomnica sme sa rozhodli dramaturgicky upraviť náš výstavný plán tak, aby bolo možné ukázať aj ďalšie artefakty Jana Hálu, vrátane prírastkov za ostatné tri roky. Kapacita Malej a Veľkej galérie hotela Lomnica neumožňovala exponovať hálovskú kolekciu v plnom rozsahu, takže teraz pokračujeme v tomto úsilí novou expozíciou, ktorá poteší všetkých obdivovateľov Hálovho umenia a zaiste získa aj mnoho nových, ktorí doteraz o jeho diele mali iba letmú predstavu. Hálovská kolekcia sa utešene rozrástla a sme radi, že sa v nej nachádza aj sugestívny monumentálny obraz bábkového divadla v akejsi kinosále – kde autor znovu použil svoj dômyselný princíp zadného svetla, ktoré mu pomáha budovať kontrast a atmosféru (podobne ako pri Priadkách vo Važci).

Obrazy Jana Hálu sa dajú „čítať“ viacerými spôsobmi. Niekto uprednostňuje folkloristický, muzeálny, dokumentaristický pohľad, iný dáva prednosť estetickému a bytostne piktoriálnemu, teda obrazovému systému v jeho maľbe. Treba povedať, že všetky tieto „čítania“ sú legitímne. Podobne ako u veľkého objaviteľa umeleckej slovacity vo fotografii a filme – Karola Plicku. Hála naozaj nebol samorast – od konca 19. storočia silnel dôraz na etnickú mnohorakosť a bohatstvo rakúsko-uhorskej monarchie, ktorá začala praskať v národnostných švíkoch. Na tomto pohybe v maliarstve majú nemalú zásluhu takí umelci ako Josef Mánes, Mikoláš Aleš a – pokiaľ ide o vidiecky žáner – aj Jaroslav Věšín. Tí všetci predurčili aj výtvarné hľadanie mladého Jana Hálu. Navyše – k jeho umeleckému zreniu prispela aj iniciatíva slováckeho obrazového barda Jožu Úprku a celej Grupy uhorsko-slováckych maliarov v Skalici a Hodoníne (za všetkých menujme aspoň Gustáva Mallého). Na rozdiel od extrémne artificiálneho (umelecky premršteného) Úprku si však Hála podržal triezvy pohľad na etnickú originalitu, najmä však rovnakú vážnosť voči tradícii suverénnej akademickej maľby so všetkými ingredienciami kolorizmu, svetelného a tonálneho kontrastu, nevynímajúc ani oduševnenú prednesovú dikciu. Pravda, šok, osvietenie, lásku na prvý aj ďalší pohľad našiel až vo Važci, kde sa tomu kúzlu krojov, práce, zvykov, slávností a milených neviest či detských tvárí v ručníčkoch nedalo odolať. Hála však nechcel byť len oduševneným a zamilovaným dokumentaristom, a tak do svojich obrazov vnášal aj otázky formové, výrazové, bytostne obrazové. To je najvyššia pridaná hodnota jeho nesmrteľného kumštu.

Dnes sa v kontexte takejto tvorby používa slovo „slovenský mýtus“. No pre nás to mýtické zároveň obsahuje aj čosi iracionálne, pudové, predsudočné. Oveľa radšej preto používame termín „slovenský príbeh“ v maľbe, ktorý je racionálny v tom, že rešpektuje patriarchálnu realitu niekdajšieho Slovenska aj vo vtedy ešte žitej etnografickej pestrosti. Kým ikonografia, námety, motívy väzia v takto definovanom (aj folkloristickom) rámci, vo formálnom vyjadrení dochádza k uvoľňovaniu autonómnych prostriedkov maľby a k jej výraznej emancipácii. Celý tento proces vyvrcholí v diele Mallého, Benku, Bazovského, Alexyho, Galandu a Fullu a neskôr sa revitalizuje v tvorbe galandovcov. Je dobré vedieť, že v tradícii týchto východísk má v slovenskej medzivojnovej moderne svoje pevné miesto aj Jan Hála so svojím važeckým príbehom. V tejto viere ho úprimne oživujeme aktuálnym návratom do Tatranskej Lomnice. Návštevníci hotela a galérie Lomnica sa naozaj majú na čo tešiť.

PhDr. Marián Kvasnička